Slizolinčan a bytosť z lesa

24. června 2009 v 8:42 |  Jednorázovky


Táto jednorázovka mala b
yť povodne do nejakej súťaže, ktorá sa však zrušila. Potom zapadla prachom a keď som ju dnes našla skoro som umrela :D No je to trochu mino mojej klasickej HPFF ale čítať sa to dá teda aspoň myslím. Lenže neviem pokial :D Ak sa do toho pustite dajte vedieť kde ste skončili (hádam tu nebude len nadpis) A už vôbec nečakajte že tu bude niečo super. Písala som to s otcom za chrbátom a dosť dávno takže to bude nejakej dovnej šunt bez poenty :! Ale ak napíšete koment budem rada



Zvečerievalo sa a lúče slnka jemne presvitali pomedzi lístie stromov v temnom lese. Ako každý raz o tomto čase som sa vznášala čistinkami a hľadala červené bobuľky. Bolo príjemné počasie a jemný jarný vánok sa mi pohrával s rozpustenými červenými vlasmi. Všade naokolo vládlo ticho. Ruja všetkých zvierat v tomto období už utíchla a len drobné vtáctvo občas písklo. Skláňala som sa pri veľkom dube, keď niekde blízko praskla halúzka. Inštinktívne som vyletela do koruny stromu a sadla na jeden z konárov. Za okamih sa pod stromom zjavil mladý muž. Zhora som videla iba čierne vlasy, no i tak ma niečím zvláštnym upútal. Chvíľku sa rozhliadal a vykročil preč. Hodila som jednu z bobuliek doňho. Cieľ som trafila presne, no on sa iba porozhliadol a znova chcel odísť. Prekrútila som očami a znova som zhodila jednu z bobuliek do jeho hlavy. Konečne ho napadlo pozrieť sa hore. Naše oči sa stretli a ja som pocítila zvláštne chvenie a srdce mi bilo divoko. Ešte nikdy v takomto nepravidelnom tempe. Nebol to strach, nemala som sa čoho báť. Bolo to niečo iné, doteraz nepoznané. Chvíľu sme sa na seba pozerali a potom prehovoril.: ,,Kto si?"
Zletela som ladne dolu a pritom stále pojedala červené bobuľky z dlane. Pozorne som si ho prezrela s jemne naklonenou hlavou. Mal na sebe uniformu s vyšitým hadom v malom erbe.
,,Ty si študent Rokfortu. Myslela som, že les je pre vás zakázaný."

,,Pýtal som sa kto si."
,,Ja viem." Prehodila som ľahostajne. ,,Ty si prefekt?" Poznamenala som pri pohľade na jeho odznak s veľkým P. ,,Kebyže ťa nahlásim vylúčia ťa."
,,Posledný krát sa pýtam, kto si?"
,,Nebuď drzý mladý." Uškrnula som sa.
Siahol po prútiku a vystrelil na mňa vyčarované povrazy. Bez problémov som sa im vyhla.
,,O čo sa snažíš?" Privznášala som sa k nemu a svoju bielu ruku som mu položila na srdce. Vykríkla som. Moju ruku spaľovala horúčava.
,,Čo je?"
,,Máš zlé srdce." Povedala som trochu vyplašene. ,,Nečudo, že si zo Slizolinu."
,,Máš niečo proti mojej fakulte?"
,,Nie? Iba proti tvojmu srdcu." Odpovedala som ľahostajne.
Začudovane nadvihol jedno obočie. ,,Kto si?" spýtal sa znova.
,,Jedni vravia, že som zhmotnená rosa, čo sa ti ráno lepí na bosé nohy. Druhí, že som príliš viditeľný dych dieťaťa. Iní, že slzy zranenej ženy som ja, a ďalší sú si istý, že vôňu do kvetov vkladajú ruky mojich sestier." Vravela som ako som a vznášala okolo neho v pravidelnom kruhu. ,,Vyber si." Povedala som provokatívne a opäť som sa sklonila k bobuľkám ,čo rástli pri kmeni stromu.
Cítila som jeho pohľad na svojej šiji. ,,Veď ťa to zabije. Sú jedovaté."
,,Som jediný tvor v lese, ktorý ich môže jesť." Odpovedala som automaticky.
,,Prezraď, kto si?" V jeho hlase zaznela zvedavosť.
,,Ty povedz, kto si?"
,,Nikdy, nahlásila by si ma vedeniu školy. No tvoje meno by ma veľmi zaujímalo. Si veľmi zvláštna. Celá si snehovo biela iba vlasy a pery máš červené ako krv čerstvo zabitej srny. Nemáš nohy iba ruky a telo, ktoré sú akoby z hmly. Tá košieľka ti končí v nejakom obláčiku a vôbec sa nedotýkaš zeme. Po celý čas sa vznášaš. Čítal som o takých bytostiach, ale netušil som, že žijú aj v temnom lese."
,,V lese žijú rôzne bytosti."
,,Povedz ako sa voláš." Zvedavosť z jeho hlasu priam sršala. Pousmiala som sa.
,,Urobíme dohodu." Zdvihla som zrak od červeného porastu. Jeho oči boli nádherné. Také krásne ľudské oči som ešte nikdy nevidela. Cítila som ako mi stále divoko a nepravidelne búši srdce. ,,Ty mi povieš svoje meno a ja ti prezradím to svoje."
Zamyslel sa, no nakoniec potichu prehovoril.
,,Tom."
,,Prosím? Nepočula som?"
,,Vo - volám sa Tom."
,,Tom aký?"
,,Iba Tom!" Povedal podráždene.
,,Tak tešilo ma, iba Tom." Vložila som si do úst poslednú bobuľku a odlete som. Lietať som mohla až niekoľko kilometrov za pár sekúnd.
,,Hej! Stoj! Naša dohoda!" Kričal za mnou, no ja som preletela vzduchom a zaklopala som mu zozadu na rameno.
,,Volám sa Niebla z národa Megla." Pošepla som mu. ,,Už je tma. V hrade im budeš chýbať." A nadobro som odletela.

**************************************************************************

Čistinka bola krásna. Plná kvetov a čerstvej zelenej trávy. Krásne voňala a už asi po štvrtý krát som na nej s blaženým úsmevom ležala a vedľa mňa ležal Tom. Od nášho prvého stretnutia som naňho nemohla prestať myslieť a keď som naňho myslela, cítila som v žalúdku trepot krídel motýľov. Keď druhý krát prišiel za mnou do lesa pocítila som neopísateľné šťastie. Neviem prečo. Bol to len študent a rovnaký pocit som pociťovala zakaždým keď som mohla dýchať jeho krásnu vôňu. Som asi blázon ale bolo to tak. Pri jeho vôni, očiach, gestách, prízvuku som sa konečne cítila naplnená. Naplnenie úplne iného druhu. Tom bol mojou druhou polovičkou a bez neho som bola iba polovičná. Ľudia tomu hovorila láska. Asi som ho naozaj milovala. Pred Tomom som to ale nedávala najavo. Bála som sa ako by zareagoval. Tom mal veľmi zvláštnu a tajomnú povahu. Nikdy som nevedela, čo by som od neho mohla čakať.
Chodil za mnou často. Možno cítil to isté ako ja. Rozprávali sme sa o mágii, o tajomných záhadách. Tom sa zaujímal o čarovnú moc jednotlivých bytostí v lese, ale nikdy sme sa nerozprávali o nás dvoch. Boli sme jeden pre druhého záhadou.
,,Prečo si šiel do lesa?" Spýtala som sa do ticha ktoré vládlo na čistinke. Nenávidela som ticho vždy som si musela aspoň spievať.
,,Chcel som ťa vidieť."
,,Nie teraz. Ten prvý raz. Čo si tu hľadal?"
,,To nie je pre tvoje uši." Odsekol. Aj pre túto jeho chladnu povahu vo mne vzbudzoval akúsi vášeň.
,,No dovoľ?!" ohradila som sa. ,,Som jedna z najinteligentnejších bytostí na zemi , čo by nemohlo byť pre moje uši. Ja viem skoro všetko." Zahrala som ironicky.
,,Naozaj všetko?" Posadil sa.
,,Naozaj všetko." Posadila som sa a dívala sa mu hlboko do očí.
,,Vieš niečo o horcruxoch?"
Zháčila som sa. ,,Čo s nimi chceš?"
,,Chcem zabrániť mojej smrti."
,,Umieraš snáď na nejakú chorobu?" Tá predstava mi naháňala strach.
,,To nie, ale mojim veľkým snom je stať sa nesmrteľným." Zahľadel sa do neba.
,,Neviem o nich nič prevratné. Iba, že ničia dušu. Ja sa nemusím trápiť so smrťou."
,,A to už prečo?"
,,Mňa zbrane či staroba nezabije. Som ako rosa, ktorej nezabrániš aby ráno napadala. Som dych dieťaťa, ktoré má slobodnú vôľu ,no neprestáva dýchať len preto, že mu to niekto zakáže. Zlomenému srdcu ženy nezabrániš slano krvácať cez oči. Som vôňa, ktorá tu bude navždy a nič to nezmení."
,,Ty si nesmrteľná?" spýtal sa s úžasom.
Zakrútila som hlavou. ,,Zabije ma ľudská zloba, ktorá spaľuje ľudské srdcia. Zničí ma hnev, ktorý dokáže zahrdúsiť bezmocné dieťatko. Usmrtí ma tvrdosť, čo bez problémov láme krehké srdiečka. Zahubí ma necit, čo neznesie takú krásu ako je vôňa."
Pozrela som sa Tomovi do očí. Jemne ma chytil za tvár a jeho pery sa spojili s mojimi.

Nádherné splynutie. Dokonalá úplnosť. Pocit nekonečnosti.

Vtedy som pocítila ukrutné teplo. Omnoho väčšie ako prvý deň, keď som videla jeho srdce.
Ale nemohla som sa od neho odtrhnúť. Tá horúčava ľudskej zloby, hnevu, tvrdosti a necitu sa mi rozliala po tele a pálila.... a pálila... a pálila....





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 tonks tonks | Web | 24. června 2009 v 15:40 | Reagovat

myslím dobre, keď si myslím, že to bolo do tej súťaže, čo som ti kedysi dávno posielala? :D
nádherná poviedka, mňa by takéto niečo naozaj nenapadlo... víla a voldy, paradox, ale veľmi sa mi to páčilo :)

2 Evanska Evanska | Web | 26. června 2009 v 13:04 | Reagovat

Nikdy som taketo pribehy nemusela, ale v poslednej dobe ich citam akosi casto. A su take krasne, ten koniec ako umrela-umrela? Vwlmi velmi sa mi to pacilo! Hlavne ten koniec a vobec ten genialny napad!

3 Alecta Black Alecta Black | Web | 26. června 2009 v 16:01 | Reagovat

waw. no to je skvelé. Vážne Waw, bolo to nádherné. Slová ktoré víla hovorila boli krásne, podľa mňa si to presne vystihla. Bol to supik pupik nápad, nenapadlo by ma to asi nikdy. Omg... vážne super :)

4 Amo :) Amo :) | 10. července 2011 v 20:24 | Reagovat

Krasne :) Najprv som myslela ze to bude o Dracovi ale aj Voldy potesil :) A mne ta vila chvilu pripadala ako zhmotnena Laska :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama